dnes je 26.8.2019
Input:

Komentár k ZP § 85 Pracovný čas

26.5.2016, , Zdroj: Verlag Dashöfer

4.1.1 Komentár k ZP § 85 Pracovný čas

JUDr. et Mgr. Jozef Toman

PhD.


TRETIA ČASŤ PRACOVNÝ ČAS A DOBA ODPOČINKU

§ 85

Pracovný čas

(1) Pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

 

K § 85: [Pracovný čas]


Pri určovaní pracovného času musí zamestnávateľ urobiť niekoľko krokov:

  1. zistiť maximálny pracovný čas pre konkrétny podnik, organizačnú zložku, pracovisko a zamestnanca,

  2. rozhodnúť, aký bude maximálny pracovný týždeň v súlade s maximálnym zákonným pracovným týždňom,

  3. rozhodnúť, či bude rozvrhovať pracovný čas rovnomerne alebo nerovnomerne, resp. či zavedie na pracovisku pružný pracovný čas,

  4. urobiť konkrétny rozvrh práce - pracovných zmien pre určité obdobie:

    1. určenie dĺžky pracovného týždňa alebo dlhšieho obdobia,

    2. určenie začiatku a konca pracovného času (pri pružnom pracovnom čase - voliteľného prípadnej aj základného pracovného času),

    3. určenie čas, ktorý je určený na prestávku v práci (rozsah a čas jej poskytovania).

    4. prihliadanie na potreby určitých skupín osôb, ako sú ženy a muži starajúci sa o deti a mladiství.

K ods. 1: [Definícia pracovného času]

§ 85 ods. 1 upravuje definíciu pracovného času. V zmysle § 85 ods. 1 je „pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.“.

Dispozícia zamestnávateľovi viedla Súdny dvor EÚ v súvislosti s výkladom smernice 2003/88/ES k zásadnému záveru - za pracovný čas sa musí považovať aj pracovná pohotovosť na pracovisku (viď. § 96).

Započítanie do pracovného času

Do pracovného času sa (okrem času, ktorý je označený ako pracovný čas) započítavajú:

  1. pracovná pohotovosť na pracovisku,

  2. prestávky poskytované z dôvodov zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci (§ 91 ods. 6),

  3. prestávka na dojčenie (§ 170).

Do pracovného času sa ako výkon práce započítajú aj doby, ktoré sa považujú za výkon práce aj keď počas nich zamestnanec nepracuje (napr. § 144a ods. 1)

Do pracovného času by v súlade s dobrými mravmi mal patriť čas, počas ktorého zamestnanec vykonáva prirodzené fyziologické prestávky.

Podľa § 90 ods. 10„zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť čas potrebný na osobnú očistu po skončení práce, ktorý sa zamestnancovi započíta do pracovného času.“

Do pracovného času sa nezapočítava:

  1. pracovná pohotovosť mimo pracoviska (§ 96 ods. 4),

  2. prestávka v práci (§ 91 ods. 5).

Za pracovný čas by sa nemal označiť čas, keď zamestnanec pracuje v rozpore s príkazmi alebo záujmami zamestnávateľa pre seba alebo pre niekoho iného ako zamestnávateľa. Do pracovného času sa (v závislosti od rozhodnutia zamestnávateľa) nemusí zahrnúť prestávka na fajčenie, výnimkou je prípad, ak by takáto prestávka na fajčenie bola spojená s plnením pracovných úloh (napr. účasť delegácie).

Vo väzbe na definíciu pracovného času je potrebné vnímať aj povinnosť zamestnanca v zmysle § 81 písm. b)„byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.“ Ak zamestnanec neplní povinnosť vymedzenú v § 81 písm. b), môže to byť kvalifikované ako porušenie pracovnej disciplíny. § 81 písm. b) viaže požiadavku prítomnosti k pracovisku, nie k miestu výkonu práce.


Napr. zamestnanec má miesto výkonu práce na Zelenej 10, pracovisko má vymedzené ako sekcia ekonomiky. Znamená to, že ak jeho pracovný čas začína o 8:00, musí byť o 8:00 na sekcii ekonomiky a ak jeho pracovný čas končí o 16:00 (15:59) sekciu ekonomiky môže opustiť o 16:00. Prítomnosť o 8:00 na pracovisku je zároveň spojená s pripravenosťou na výkon práce. Zamestnanec musí byť o 8:00 byť pripravený vykonávať prácu, pretože Zákonník práce stanovuje nielen, že zamestnanec má byť na pracovisku na začiatku pracovného času, ale má využívať pracovný čas na prácu, čím sa myslí celý pracovný čas.

Technická realizácia napr. umiestnenie knihy na zápis príchodov, elektronického zariadenia má svoje špecifiká. Napríklad, ak cesta objektom (areálom) zamestnávateľa trvá 10 minút, zamestnanec by mal svoju príchod uspôsobiť tak, aby bol na pracovisku o 8:00 a bol pripravený pracovať, nie aby bol na vstupe do areálu o 8:00. Tieto skutočnosti si však zamestnávateľ môže upraviť vo svojom vnútornom predpise, t.j. kedy považuje podmienku prítomnosti na pracovisku za splnenú [napr. stanoví najskorší a najneskorší vstup do objektu zamestnávateľa, bude považovať, aby sa úkony spojené s výkonom práce, ktoré sa majú urobiť pred začiatkom pracovného času, vykonali pred začiatkom pracovného času (prezliekanie, príprava nástrojov)].

Pracovisko

Ide o miesto, kde zamestnanec plní pracovné úlohy podľa pracovnej zmluvy a podlieha dispozičnej právomoci zamestnávateľa. Z miestneho hľadiska je to buď objekt zamestnávateľa alebo iné miesto určené k plneniu pracovných úloh (napr. stavba, konkrétna budova). Pracovisko tak začína miestom vstupu do takého objektu alebo priestoru.

Uvedenie pracovného času v pracovnej zmluve

V § 43 sa vymedzujú náležitosti pracovnej zmluvy. V ods. 1, ktorý upravuje podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, sa pracovný čas neuvádza - pracovný čas sa nepovažuje za podstatnú náležitosť pracovnej zmluvy, ale ide o tzv. pravidelnú náležitosť pracovnej zmluvy. Podľa § 43 ods. 2 zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.

Sú možné tri možnosti ako vymedziť pracovný čas:

1. uviesť pracovný čas výslovne v pracovnej zmluve,

Podľa § 43 ods. 2„zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to ... pracovný čas ...“ (počet hodín - „40 hodín v týždni“, „160 hodín v mesiaci“, resp. iným spôsobom). Pracovný čas podľa § 85 ods. 1 je „časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou“. Pracovným časom sa v tomto prípade nepovažuje práca nadčas, ktorú v zmluve nie je potrebné uvádzať a môže sa dohodnúť aj dodatkom k pracovnej zmluve.

2. uviesť odkaz na kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovný čas,

3. uviesť odkaz na konkrétny paragraf a konkrétne ustanovenie ZP (resp. iného zákona), ktoré upravuje pracovný čas.

Podľa § 43 ods. 3„ak sú pracovné podmienky podľa ... odseku 2 dohodnuté v kolektívnej zmluve, stačí uviesť odkaz na ustanovenia kolektívnej zmluvy; inak stačí uviesť odkaz na príslušné ustanovenia tohto zákona.“.

Možnosť odkázať na pracovný čas vymedzený vo vnútornom predpise ZP výslovne neuvádza.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že by mal stačiť aj odkaz na príslušné ustanovenie ZP. Tento odkaz však musí byť dostatočne určitý, pretože musí byť zreteľné, či pracovný čas zamestnanca je 40, 38 ¾, 37 ½ hodín, resp. iný, dohodnutý čas. Samotný odkaz na § 85 ods. 5 by nestačil, ak by zo zmluvy nevyplývalo o akú prevádzku (jedno-, dvoj-, trojzmennú alebo nepretržitú) ide. V § 85 ods. 5 je uvedených niekoľko maximálnych dĺžok pracovného času.

Kratší pracovný čas ako maximálny má byť v pracovnej zmluve uvedený výslovne, aby bolo zreteľné, aký dlhý je pracovný čas zamestnanca.

Ak zamestnávateľ neurobí ani jednu z troch možností, t.j. ak písomná pracovná zmluva neobsahuje podmienky ustanovené v § 43 ods. 2 (vrátane pracovného času), je zamestnávateľ povinný postupovať podľa § 44.

Pracovný čas a kolektívna zmluva

V prípade stanovovania pracovného času musí zamestnávateľ brať do úvahy aj kolektívnu zmluvu, popr. aj kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa. Pri určovaní pracovného času sa musí vychádzať z kolektívnej zmluvy (ak táto existuje a je v súlade so zákonom). Pri formovaní obsahu kolektívnej zmluvy by zamestnávateľ mal prihliadať aj na rôzne kategórie zamestnancov z hľadiska ich zákonom stanoveného maximálneho pracovného času.

V praxi sa vyskytol prípad, že v podniku pracovali zamestnanci, ktorých pracovný čas by podľa zákona mal byť najviac 40 hodín týždenne a aj zamestnanci pracujúci v zmennej prevádzke, ktorých maximálny pracovný čas musí byť zo zákona nižší (§ 85). Zamestnávateľ uzatvoril kolektívnu zmluvu, kde sa stanovilo, že maximálny pracovný čas v týždni je 37,5 hodiny, ktorá sa vzťahovala na všetkých zamestnancov. Zamestnanci v 3 - zmennej prevádzke (maximálny pracovný čas podľa ZP 37,5 hodiny) to považovali za diskriminačné, pretože mali mať stanovený rovnaký pracovný čas ako zamestnanci, ktorí nepracovali v režime pracovných zmien.

V danom prípade zákon nestanovuje špecifický postup, ako riešiť vyššie uvedený problém, t.j. či má zamestnávateľ osobitne znižovať maximálny rozsah pracovného času aj pre týchto zamestnancov (napr. na 35 hodín) a ak áno, o koľko. Aby sa vyhol prípadným problémom, zamestnávateľ by mal túto otázku vopred prediskutovať so sociálnymi partnermi. Možno tu aplikovať aj dobré mravy, pretože pracovný čas jedno, dvoj a trojzmennej prevádzky by nemal byť rovnaký.


(2) Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom.

 

K ods. 2: [Doba odpočinku]


V nadväznosti na § 85 ods. 1, Zákonník práce v § 85 ods. 2 definuje dobu odpočinku, ktorou je „akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom“ Za dobu odpočinku sa v zmysle § 96 ods. 4 považuje aj pracovná pohotovosť mimo pracoviska.


(3) Na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času je týždňom sedem po sebe nasledujúcich dní.

 

K ods. 3: [Týždeň na účely určenia rozsahu pracovného času]


§ 85 ods. 3 upravuje, čo sa považuje za týždeň na účely určenia rozsahu pracovného času a rozvrhnutia pracovného času.


(4) Pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť osem hodín, ak tento zákon neustanovuje inak.

(5) Pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.

(6) Pracovný čas zamestnanca, ktorý pracuje s dokázaným chemickým karcinogénom alebo pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity alebo ktorý vykonáva činnosti vedúce k ožiareniu ako zamestnanec kategórie A v kontrolovanom pásme so zdrojom ionizujúceho žiarenia okrem kontrolovaného pásma v jadrovej elektrárni, je najviac 33 a 1/2 hodiny týždenne.“.

(7) Mladistvý zamestnanec mladší ako 16 rokov má pracovný čas najviac 30 hodín týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Mladistvý zamestnanec starší ako 16 rokov má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne, aj keď pracuje pre viacerých zamestnávateľov. Pracovný čas mladistvého zamestnanca nesmie v priebehu 24 hodín presiahnuť osem hodín.

(8) Pracovný čas, ktorý zamestnávateľ určí podľa odsekov 1, 5 až 7, je ustanovený týždenný pracovný čas. Pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustanoveného týždenného pracovného času, je určený týždenný pracovný čas.

(9) Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

 

K ods. 4 až 9: [Ustanovený a určený pracovný čas]


Základný postulátom pre stanovenie dĺžky pracovného času je § 85 ods. 4, podľa ktorého „pracovný čas v priebehu 24 hodín nesmie presiahnuť osem hodín, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Zákon inak ustanovuje napr. pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase.

V nadväznosti na to sa v ods. 5, 6 a 7 stanovuje maximálna dĺžka týždenného pracovného času.

Vychádza sa tu aj z:

1. čl. 36 Ústavy SR, podľa ktorého „ Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ...d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, ...“

2. čl. 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ, podľa ktorej „Každý pracovník má právo na stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky pracovného času, denný a týždenný odpočinok, ako aj každoročnú platenú dovolenku.“

3. Dohovoru MOP č. 1 z roku 1919, ktorým je SR viazaná,

4. Smernice 2003/88/ES.

Na základe § 85 ods. 5, 6 a 7 sa rozlišuje niekoľko kategórie zamestnancov:

1. kategória - zamestnanec, ktorý nepracuje na zmeny - môže mať maximálny týždenný pracovný čas 40 hodín týždenne

Ide o zamestnanca, ktorý pracuje napr. od 6:00 do 14:00, od 8:00 do 16:00 v pondelok až piatok, utorok až v sobotu. Tento zamestnanec pracuje len v jednej zmene, popr. príležitostne alebo výnimočne pracoval aj v inej zmene. Budú sem patriť aj zamestnanci, ktorí na pracovisku, kde je systém organizovaný prácou na zmeny pracujú len v jednej zmene.


V prípade zamestnanca, ktorý nepracuje na zmeny ide o zamestnanca, ktorý pracuje len v jednej pracovnej zmene, napr. od 6:00 do 14:00, od 9:00 do 17:00, od 14:00 do 22:00 v pondelok až piatok, utorok až v sobotu, prípadne aj v pondelok až sobotu, a pod., popr. príležitostne alebo výnimočne pracoval aj v inej pracovnej zmene (napr. zamestnanec, ktorý pracuje od 6:00 do 14:00, jednorazovo vypomáhal aj od 14:00 do 22:00).

Pod tento režim budú patriť aj zamestnanci, ktorí na pracovisku, kde je systém organizovaný prácou na zmeny (t.j. napr. pracovné zmeny sú dve 6:00 – 14:00, 14:00 – 22:00), pracujú len v jednej pracovnej zmene (napr. 6:00 – 14:00). Budú sem patriť aj zamestnanci, ktorých pracovný čas začína v rôzne dni, v iný čas (napr. v jeden deň od 7:00 do 19:30 a v druhý deň o 9:00 do 21:30), keďže ide len o zmenu v začiatku pracovnej zmeny a nie o zmenný režim).

2. kategória - zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke - môže mať maximálny týždenný pracovný čas 38 a 3/4 hodiny týždenne.


Zamestnanec pravidelne, napr. každý týždeň, dva týždne, mesiac pracuje napr. v rannej zmene od 6:00 do 14:00 a odpoludňajšej zmene od 14:00 do 22:00. Nebudú sem patriť zamestnanci, ktorí na pracovisku, kde je systém organizovaný prácou na dve zmeny, pracujú len v jednej zmene. Napríklad, na pracovisku sú dve zmeny: 6:00-14:00 a 14:00-22:00 a zamestnanec vykonáva prácu len v prvej zmene.

Vyžaduje sa:

  • pravidelnosť, t. j. nepôjde o prípady, ak zamestnanec vykonával prácu jednorazovo alebo výnimočne. Malo by ísť o určité ucelené cykly (napr. deň, týždeň, mesiac, a pod.).

  • striedavosť, t. j. že je striedavo zaraďovaný do jednej a do druhej zmeny, pričom ide o inú zmenu.

Podľa § 90 ods. 2 Zákonníka práceprácou na zmeny je spôsob organizácie pracovného času, pri ktorom zamestnanci jeden druhého striedajú na rovnakom pracovisku podľa určitého rozvrhu a v priebehu určitého obdobia dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.“.

V princípe teda pre prácu na zmeny je ešte dôležité, že zamestnanci jeden druhého striedajú. Ak by ten istý zamestnanec pracoval v rôzne dni, v rôzny čas, ale nikoho by nestriedal, vyvstáva otázka, či ide o prácu na zmeny. Napr. 8:00 - 14:00 v pondelok, ale 12:00 - 18:00 v stredu (napr. zamestnanec pre styk s verejnosťou). Ak ho v pondelok napr. o 14:00 (prípadne o niečo skôr - odovzdávanie agendy) nikto nestrieda a ani v stredu o 12:00 on nikoho nestrieda, nejde o prácu na zmeny a zamestnanec má len zmenu v začiatku a konci vykonávania práce.

3. kategória

a) zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácu, striedavo vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke - môže mať maximálny týždenný pracovný čas 37 a 1/2 hodiny týždenne.

Vyžaduje sa pravidelnosť, t.j. nepôjde o prípady, ak zamestnanec vykonával prácu jednorázovo alebo výnimočne. Vyžaduje sa striedavosť, t.j. že sa zmeny striedajú. Podľa § 90 ods. 2„Prácou na zmeny je spôsob organizácie pracovného času, pri ktorom zamestnanci jeden druhého striedajú na rovnakom pracovisku podľa určitého rozvrhu a v priebehu určitého obdobia dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase.“.

Nebudú sem patriť zamestnanci, ktorí na pracovisku, kde je systém organizovaný prácou na tri zmeny, pracujú len v jednej zmene. To znamená, že ak zamestnanec na pracovisku kde je zavedená trojzmenná prevádzka pracuje len v jednej zmene, alebo v dvoch zmenách má právo na maximálny pracovný čas zodpovedajúci jednej zmene(40 h) alebo dvom zmenám (38 a ¾ h).


Napr. na pracovisku sú tri zmeny: 6:00-14:00, 14:00-22:00, 22:00-6:00 a zamestnanec vykonáva prácu pravidelne a striedavo, napr. každý týždeň, dva týždne, mesiac ( v nejakom pravidelnom cykle)vo všetkých troch zmenách. Nebudú sem patriť zamestnanci, ktorí na pracovisku, kde je systém organizovaný prácou na tri zmeny, pracujú len v jednej zmene, napr. zamestnanec je zaraďovaný len do rannej zmeny (od 6:00 do 14:00) ale nie do ostatných zmien. To znamená, že ak zamestnanec na pracovisku, kde je zavedená trojzmenná prevádzka, pracuje len v jednej zmene alebo v dvoch zmenách, má právo na maximálny pracovný čas zodpovedajúci jednej zmene (40 h) alebo dvom zmenám (38 a ¾ h). Ak by zamestnanec pravidelne a striedavo vykonával prácu v prvej a druhej zmene, jeho pracovný čas by bol najviac 38 a ¾ hodiny.

b) zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že pravidelne vykonáva prácustriedavo vo všetkých zmenách v nepretržitej prevádzke môže mať maximálny týždenný pracovný čas 37 a 1/2 hodiny týždenne.

Nepretržitá prevádzka je prevádzka, v ktorej sa činnosť vykonáva nepretržite - 7 dní v týždni, 24 hodín denne. Ide o počítanie na zamestnávateľa, t. j., že činnosť u neho (hoci aj nie na všetkých pracoviskách) sa vykonáva 7 dní v týždni a 24 hodín denne. Nepretržitosť prevádzky nie je narušená napr. ani technickou odstávkou na kontrolu technológií.

„Pretržitá prevádzka“ je prevádzka, kde sa činnosť prerušuje, napr. sa nepracuje v sobotu a v nedeľu alebo napr. sa nepracuje od 22:00 do 6:00.

4. kategória - podľa § 85 ods. 6 - Ide o zamestnanca, ktorý:

a) pracuje s dokázaným chemickým karcinogénom alebo pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity alebo,

b) ktorý vykonáva činnosti vedúce k ožiareniu ako zamestnanec kategórie A v v kontrolovanom pásme so zdrojom ionizujúceho žiarenia (okrem kontrolovaného pásma v jadrovej elektrárni).

Maximálny pracovný čas takéhoto zamestnanca je 33 a 1/2 hodiny týždenne.

V ZP nie sú stanovené podmienky ohľadom toho, ako dlho (v akom rozsahu) musí zamestnanec pracovať na takomto pracovisku, aby bol jeho pracovný čas maximálne 33 a ½ hodiny týždenne ani akú expozíciu musí dosahovať.

S účinnosťou od 1. januára 2013 sa medzi slová „(pracuje) s dokázaným chemickým karcinogénom“ a „pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity“ vkladá spojka „alebo“, keďže ide o dve rôzne situácie.

Práca s dokázaným chemickým karcinogénom

Otázky práce s dokázanými chemickými karcinogénmi upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1272/2008 z 16. decembra 2008 o klasifikácii, označovaní a balení látok a zmesí, o zmene, doplnení a zrušení smerníc 67/548/EHS a 1999/45/ES a o zmene a doplnení nariadenia (ES) č. 1907/2006 - v prílohe bod 3.6 (rozdelenie látok).

Karcinogén

Podľa nariadenia karcinogén je látka alebo zmes látok, ktorá vyvoláva rakovinu alebo zvyšuje jej výskyt. Látky, ktoré vyvolali nezhubné alebo zhubné nádory pri dobre vykonaných experimentálnych štúdiách na zvieratách, sa takisto považujú za pravdepodobné alebo podozrivé ľudské karcinogény, pokiaľ neexistujú presvedčivé dôkazy o tom, že mechanizmus tvorby nádoru nie je pre ľudí relevantný.

Kritériá